Dosť tvrdým recenzentským orechom bol pre mňa nový album pražskej skupiny KRUTON. Ako v poslednom čase stále častejšie, ide o hudobný kolektív, o existencii ktorého som do minulého roku netušil. Pritom funguje už desať rokov a na konte má dokopy tri albumy vydané v časových rozstupoch tri a päť rokov. Myslím, že to bude tým, že ide umelcov z tej časti scény, ktorú veľmi nesledujem, nakoniec, snahu stíhať dianie tam, kde „som doma“, som pochoval už tiež pred niekoľkými rokmi.

Grafické stvárnenie albumu ako prvé naznačuje, že pôjde o nie úplne tradičné dielo. Miesto drsných výjavov výbušných farieb KRUTON ponúkajú čierne písmo a obrázky na bielom podklade. Obrázky jednoduché, skoro schematické, ako ľahkou rukou v záblesku inšpirácie načrtnuté motívy v kontrastoch čiernej a bielej, pôsobia meditatívne i znepokojujúco. Ilustrujú príbeh, rozdelený do ôsmich hudobných kapitol. „Šeď strachostánků“ je veľmi obrazným, temným, osudovým, miestami až apokalyptickosťou a rozkladom nasiaknutým rozprávaním o chlapcovi menom John Doe (v angličtine termín pre osobu bez zistenej totožnosti), ktorý ide, pozerá sa a vidí.

Nekráča k ničomu dobrému, textové obrazy sú ponuré, plné anjelov, démonov, skazy a smrti, hádam aj konečnej ničoty. Sú prekladané odkazmi na kresťanstvo, citátmi z biblie, je to veľmi zvláštna a akoby „vysoká“ poetika, v ktorej každý môže a možno aj má nájsť niečo iné. Je to kritika viery? Žalospev nad svetom? Nad zničenými životmi? Ktovie. Rozhodne je to niečo „iné“ bez ohľadu na to, že koncepčných albumov je metal ako taký plný. Reč totiž je o nespochybniteľne metalovom albume, na ktorom však miesto tradičných pesničkových foriem prevládajú rozsiahle a rozviate kompozície (od 7:11 do 16:41), doplnené troma kratšími kúskami, úvodom a dvoma medzihrami.

Základom tohto výpravného a atmosférického soundtracku je predovšetkým technický, filigránsky vybrúsený thrash metal, silne obľubujúci melancholické i dramatické melódie. Sú tu monumentálne, priam symfonicky majestátne momenty, mohutné orchestrácie prechádzajúce do ostro sekaných thrashových pochodov, aj výbušné, naklepané pasáže, kde nad harmóniami buráca dravý vokál. Klasický, ostrý metal sa strieda s inštrumentálnymi pasážami a akustickými medzihrami, rôznymi „náladovkami“, v ktorých vokalista šepká, deklamuje, spieva i rozpráva. Čo skladba, to iný pomer tvrdých, divokých i meditatívnych pasáží. Model sloha-refrén-sólo tu nemá miesto, „Šeď strachostánků“ je svojím spôsobom hodina fungujúca hlavne ako celok.

Technicky a aranžérsky je album výdatný, stojí na precíznej a prepracovanej hre, ktorá však neutápa tvrdosť a „metalovosť“, výživného nárezu s vydarenými momentmi je tu naozaj dosť. Vynikne aj basgitara, zvlášť vo voľnejších či „umeleckejších“ pasážach, kde dostáva veľký priestor a dokáže ho využiť. KRUTON sú vo svojej komplexnosti na jednej strane draví a chytľaví, na druhej strane zasnení, vzdušní, melancholickí, niekedy ich inštrumentácie takmer bezstarostne lietajú ponad svet stravovaný zlobou, inokedy udrú a vystrašia. Vzdialene podobným hudobným zážitkom boli pre mňa naposledy asi len HEFAISTOVA LYRA. Výpravné hudobné predstavenie je zahalené do sympatického a citlivo vyváženého zvuku. Ak chcete album, ktorý od vás bude vyžadovať sústredenie, ale nakoniec sa vám otvorí a odmení, skúste toto.